Katarína Magdolenová
Všimla som si
Moja cesta domov vedie viac či menej pravidelne cez sídliskové potraviny. Nakúpim pečivo, pár drobností, nič veľké. Vo vestibule predajne stojí vždy rovnaký pán. Predpokladám, že je tam každý deň. Teda pokiaľ nemá veštecké schopnosti a nebeží sa tam postaviť vždy, keď ja prichádzam. V rukách drží Nota Bene. Slušne pozdraví, následne ponúkne časopis na predaj. Ponúkne. Nevnucuje. Keď chcem, kúpim. Keď nechcem, poďakujem.