Všimla som si

Autor: Katarína Magdolenová | 24.2.2013 o 19:45 | (upravené 24.2.2013 o 19:54) Karma článku: 12,40 | Prečítané:  674x

Moja cesta domov vedie viac či menej pravidelne  cez sídliskové potraviny.  Nakúpim pečivo, pár drobností, nič veľké. Vo vestibule predajne  stojí vždy rovnaký pán. Predpokladám, že je tam každý deň. Teda pokiaľ nemá  veštecké schopnosti a nebeží sa tam postaviť vždy, keď ja prichádzam. V rukách drží Nota Bene. Slušne pozdraví, následne ponúkne časopis na predaj.  Ponúkne. Nevnucuje. Keď chcem, kúpim. Keď nechcem, poďakujem.

Takýchto predajcov mám cestou z práce „po ruke" pár. Netvrdím, že ich denne stretávam desiatky.  Ale vždy v niektorý deň, niektorý z nich stojí na tom svojom „mieste", takže minimálne jedného denne stretnem.

Pred pár dňami však  bolo všetko inak.

Po vystúpení z autobusu moje kroky viedli opäť do potravín. Bolo menej hodín ako obvykle, lebo z práce som odchádzala skôr.  Na moje prekvapenie vo vestibule predajne stála žena. Je zaujímavé, akou rýchlosťou niekedy dokážu človeku behať myšlienky po rozume. V jednej stotine sekundy som sa totiž chystala pani pozdraviť a hneď nato mi preblesklo hlavou, že cestou z obchodu si jeden časopis u nej kúpim. Ona však bola  rýchlejšia a predbehla ma. Nie však pozdravom. Spustila na mňa  prosbu, či jej môžem dať aspoň 50 centov na jedlo, pričom mi takmer pred očami mávala  titulkou Nota Bene. Mierne zaskočená  z jej požiadavky som bez slova prešla okolo nej do dverí, ktoré sa predo mnou práve otvárali ako Sezam.  Vzápätí som počula tetušu dosť nahlas sa prihovárať svojim spolustojacim asi „kamoškám", ktoré som pri vchádzaní síce registrovala, ale myslela som, že nepatria k sebe, keďže stáli oproti nej, akoby obďaleč.

„Taká čiapka by sa mi na zimu zišlaaaaa", počula som  za chrbtom posmešnú narážku. Evidentne sa to týkalo mňa, lebo v ten moment nikto iný na blízku nebol.  Teta pokračovala aj v ďalšej vete , ale tú som ja už pre zatvárajúce sa dvere nerozumela. Ich spoločný hurónsky smiech sa však prepočuť nedal.

Bola som znechutená. Prvá vec, ktorá mi napadla, bola, či ten pán, ktorý tu pravidelne podvečer predáva vie, že na jeho mieste stojí iný človek a veru mu práve nerobí najlepšie meno. Vlastne ho nerobí nijakému predajcovi NB bez rozdielu.

Platiac pri pokladni som uvažovala, čo ma ešte pri odchode prekvapí.  Nevedela som, čo mám čakať. Vychádzajúc z obchodu som jej celý čas  pozerala rovno do očí. Ona hneď ako ma zbadala, nahodila trpiteľský výraz v tvári a držiac pred sebou časopis zaškemrala: „Nedali by ste mi 50 centov na jedlo?..... Iba 50 centov:" Bez slova som okolo nej prešla a v hlave som mala chaos myšlienok a kopec otázok.

Má ta pani vôbec preukaz predajcu NB? Nevšimla som si.....  Uvedomuje si, že stojí na mieste, ktoré niekomu „patrí"? (Ak to môžem nazvať týmto slovom a myslím tým pána, ktorý tam predáva podvečer. Aj keď vlastne neviem, či tie miesta majú nejako pevne a nastálo pridelené).  Vie, že ako predajca nemá žobrať? Má predávať.

Ale bola som z nej znechutená.  Tá žena mi pripadala  falošná a pokrytecká. Ak by mala opäť posmešné poznámky, bola som rozhodnutá tieto veci sa jej pri odchode opýtať. (Možno by mi za to potom aj s „kamoškami" nahádzali voľakde za rohom.) Ale ona iba mraučala za peniazmi s falošným kŕčom v tvári a ja som nemala chuť kaziť si zvyšok dňa. Niektorí ľudia sa proste odpíšu skôr, ako by ste povedali Nota Bene.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?