To máte psíka...?!!

Autor: Katarína Magdolenová | 1.4.2012 o 15:27 | (upravené 1.4.2012 o 15:53) Karma článku: 8,03 | Prečítané:  1015x

Som psíčkarka. Čo dodať. Súčasťou môjho dňa sú okrem povinností pracovných aj povinnosti vychádzkové. A na prechádzke so štvornohým chlpáčom  sa človek môže stretnúť s rôznymi situáciami. Niektoré sú vtipné, niektoré nepríjemné, iné....divné. Rovnako ako aj ľudia. Môžu byť vtipní, nepríjemní i divní.  Pred časom som sa pri venčení stala účastníčkou nie až tak obyčajného stretnutia.  

Bolo skoré sobotné ráno. Zvyčajne v sobotu chodievame von až okolo deviatej, pol desiatej. No tento krát sa naša fešanda pýtala von už oveľa skôr. A tak sme brúsili po sídlisku už pred pol siedmou. Možno aj to bola príčina tohto neobvyklého zážitku...

Boli sme práve na našej ulici. Wenda - ako zvyčajne na vodítku - sa motala okolo mňa. Mali sme namierené domov.  Zrazu som si všimla, ako sa náhlym krokom z náprotivného chodníka  ku mne blíži tmavovlasá žena nižšieho vzrastu. Jednoducho oblečená, na vôdzke biely chlpatý pes. No... biely... Mal farbu asi ako dva týždne používaný - pôvodne snehobiely  - uterák, ktorým ešte príležitostne zotriete panelákové schodisko.

Pani sa rútila závratným tempom. „To máte psíka?!! Je to psík?" kričala na mňa z diaľky. Doslova za mnou utekala cez polku ulice. Sprvu som jej ani nerozumela, čo kričí. Čumela som na ňu ako puk a môj výraz tváre ju asi nútil dookola opakovať otázku „To máte psíka?!! Je to psík?"

Keď konečne dobehla, naše zvery sa zvítali a ona bez čakania na moju odpoveď zadychčane spustila. „To máte psíka?!! Viete, lebo ten môj sa so psami vždy pobije!" Výčítavý tón jej hlasu bol neprehliadnuteľný. Mala som pocit, akoby práve môj pes, nečakane dobehol ku nej, vystrašil ju i jej ňucháča a ona, teraz nasrdená, by mi mala vyčistiť za takú nehoráznosť žalúdok.  A to pritom ona „prepadla" mňa (!!).

Ja som veľmi tlmene vnímala jej ďalšie výlevy, nakoľko som očami rengenovala zanedbaný, špinavo sivý a nevyčesaných chumáčov plný psí kožuch a snažila som sa zazrieť blchu. Respektíve blchy. Pretože podľa farby a smradu ich ten pes mal určite dosť.  Súčasne ma napadlo, aké dôsledky by malo naše stretnutie v prípade, že by som naozaj mala na vodítku psa a nie fenu. Veď tá teta ani nečakala na moju odpoveď. Vlastne na ňu nebola vôbec zvedavá.  Proste sa ku nám bezohľadne dovalila.

Zrátala som si dva a dva a pozdravom som ukončila „stretnutie". Pohľad na tetušu a jej slovný prejav  ma utvrdili v tom, že je zbytočné čosi vysvetľovať, oponovať,  či púšťať sa do debaty. A nemala som ani chuť kompenzovať tomu jej Bobinovi pocit menejcennosti, spôsobený  asi nedostatkom  sociálnych kontaktov. Hoci sa ich teta „T" očividne snažila doslova naháňať.

Už dávno som bola presvedčená o tom, že niektorí majitelia sú bezohľadní. Ich väčšinou cholerické a paranoidné psy pobehujú v zásade na voľno. Avšak ak vám nečakane a bez príčiny skočia do úsmevu, ani poznámka o ich neškodnosti nezaváži a kľudne im môžte od srdca naložiť.

Po tomto stretnutí však premýšľam, že možno  nastupuje trend novodobých psíčkarov. Takých s neprekonateľným záujmom o stretnutie, ale zároveň s obrovským nezáujmom o možné dôsledky.  Ak vás aj z vlastnej iniciatívy vonku nečakane prepadnú a vaše psy si nesadnú a začnú po sebe vrčať, sú schopní bez okolkov vám vynadať. Asi za to, že ste pred nimi jednoducho neušli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?