Nie je lekár ako lekár

Autor: Katarína Magdolenová | 23.1.2012 o 20:17 | (upravené 23.1.2012 o 20:54) Karma článku: 11,52 | Prečítané:  1809x

Už vyše týždňa pestujeme taký zvláštny „šport".  Pendlujeme medzi nemocnicou a bytom.....žijeme si život napoly nemocničný, napoly klasický....domácky. Pred viac ako týždňom môj manžel podstúpil operáciu - odstránenie cysty pri kostrči (odborne sinus pilonidalis - ak by chcel byť niekto v úplnom obraze). Po dvoch dňoch ho prepustili z nemocnice, avšak aj napriek tomu, že som si myslela, že najhoršie je za nami, tie pernejšie dni nás ešte len čakali.

Na tretí deň po operácii, prvý deň pobytu doma, mu rana začala mokvať. Vlastne to bol vodopád čohosi, čo mu vytekalo z rany. Tak sme leteli na pohotovosť, keďže bol víkend. Predtým som tam volala, aby nás teda čakali a že manžel je čerstvo po operácii... Aby vedeli. Napriek tejto skutočnosti a tomu, že sme sa sestričke hneď po príchode ohlásili (že už sme tu), čakali sme do poradia. Človek s teplotou, unavený,  ktorý kvôli operačnej rane na inkriminovanej zadnej časti tela nemôže ani sedieť, si odstojí (a to doslova odstojí) pekne radu medzi ostatnými. Medzi ostatnými, ktorým z tela nič nevyteká.... a v čakárni sedia. Ale zvládli sme to. Pohundrali sme si, i keď len pre seba a potichu, ale šli sme ďalej.

Na odporučenie ošetrujúceho lekára z pohotovosti sme od nasledujúceho dňa mali začať chodievať na dezinfekciu rany a preväzovanie, keďže  kvôli spomínanému výtoku museli  nastrihnúť dva stehy a ranu otvoriť.

Hneď nasledujúci deň sme teda šli do chirurgickej ambulancie a natrafili na  príjemného pána doktora, ktorý nám o celej situácii dosť povedal, vykreslil nám, akým spôsobom bude prebiehať hojenie rany, čo treba podstúpiť a čo nás  najbližší týždeň čaká.  Ranu vydezinfikoval, očistil a previazal. Prízvukoval, že do konca týždňa treba absolvovať tieto preväzy každý deň a treba byť trpezlivý. Veľmi optimisticky naladení sme opustili ambulanciu. Pred očami sme mali vidinu hojacej sa rany za asistencie lekára, ktorý bol ochotný odpovedať na naše otázky a trpezlivo vysvetľovať. Druhý deň sa to celé zopakovalo. Dezinfekcia, preväz, príjemný lekár.

O to väčšie bolo naše nemilé prekvapenie, keď nás tretí deň v ambulancii privítal iný lekár, ktorý však mal od toho nášho ideálneho na míle ďaleko. Veselo švitoril sestričke príhody z mladosti, popritom ranu odviazal, pozrel a naspäť previazal; nám sa špeciálne nevenujúc.  Dezinfekcia - žiadna. Podľa pripomienky  mladého lekára z vedľajšej ambulancie, ktorý sa pri stole iba na chvíľku zastavil, sa tomuto „šikovníčkovi" pánovi doktorovi podarilo vytiahnuť z rany omylom steh.  Hm.... čo už. V rámci svojej uštebotanosti a vlastne len tak medzi rečou sa s nami rozlúčil so slovami, že rany po tomto druhu zákroku sa zvyknú dlhšie hojiť a väčšinou sa hoja komplikovanejšie. A že stačí prísť na preväz až pozajtra. Priznám sa, myslela som, že zle počujem. Tak je to komplikovaná situácia, ranu treba udržiavať v maximálnej čistote a podľa slov prvého lekára každý deň dezinfikovať a preväzovať, aby sa to všetko v poriadku zahojilo. A tu zrazu mi lekár, ktorý otvorenú ranu po operácii ani nevydezinfikuje a svojou nepozornosťou vyberie steh,  povie, že zajtra nemusíme chodiť? Bola som vytočená, ale slušne som sa rozlúčila so slovami, že zajtra určite prídeme na previazanie. A v kútiku duše som tajne dúfala,  že toto bol výnimočný stav a že zajtra bude opäť v ambulancii  pán doktor, ktorý k tomu pristupoval z nášho pohľadu zodpovedne.

Ďalší deň sa to celé zopakovalo, akurát že v zelenom..... Doktor bol úplne iný (vlastne tretí za ten týždeň) a ja som nedočkavo čakala na jeho vyjadrenia.  Pozitívne bolo, že z rany dal zobrať ster kvôli prípadným bacilom, ktoré by tam mohli byť. Ale taktiež si s čistením nedal veľa námahy. Bez dezinfekcie len prelepil.  Keďže na kontrolu nás objednal až o 4  dni (z toho 2 boli víkendové), snažila som sa zistiť, ako sa o ranu máme starať. Veď predsa ju nemôžeme taký dlhý čas nechať v pôvodnom preväze, zvlášť, keď mokvá. Odpoveď bola blesková. Bez toho, aby sa lekár na nás pozrel. „Sprchovať". Moja snaha o položenie otázky k tak „jednoduchej činnosti", ako je sprchovanie bola zmarená, keď mi lekár uprostred vety skočil do reči bez toho, aby sa dozvedel, čo konkrétne som sa chcela opýtať a  jednoznačne a rázne potvrdil  „Kľudne to sprchujte. Aj niekoľko krát denne. Musí to byť čisté". Zostali sme takí zaskočení, že sme sa nezmohli na ďalšiu otázku a  pán doktor nás už aj tak vyprevádzal pozdravom „Dovidenia" z ordinácie.

Váha zmiešaných pocitov nás akosi zvláštne ťažila a my sme sa pomaly šuchtali k autu. Premýšľali sme nad tým, ako sa môže prístup viacerých lekárov k jednému problému tak odlišovať. Jeden má jasnú predstavu o postupe, zdanlivo aj pre nás logickú. Iný s istou dávkou povrchnosti „ošetrí" iba ďalší prípad. Človek aj má snahu starať sa o svoje zdravie a chce si ho chrániť, avšak keď natrafí na lekára, ktorý nezdieľa rovnaké pocity, má jednoducho smolu....

 

Cítili sme sa ako teliatka, ktoré sa nevedia ohradiť, či popýtať na dôležité veci. Lenže to vieme skonštatovať až teraz, keď sme si situáciu v reále odskúšali a ranu sme doma sprchovali. Hneď po prvej sprche nám vyvstalo mnoho otázok, ktoré by nás ani vo sne nenapadli. A keďže ani jeden z nás nie je zdravotnícky pracovník, myslím, že oprávnene. V našom tápaní nám boli nápomocné do istej miery internetové diskusie. Ale bola to iba slabá náplasť, pretože to všetko boli iba laické názory a odporúčania na babičkine recepty. A rovnako každý prispievajúci mal ranu inej veľkosti, problémy trvali rôzne dlhú dobu a každému jeho organizmus inak bojoval s touto situáciou.

Pondelok, po pre nás tak dlhom víkende, sme sa vybrali na dohodnutú kontrolu. Obaja sme  boli vyzbrojení množstvom otázok, na ktoré sme chceli vedieť odpovede a kvantom pripomienok,  ktoré sme mali záujem skonzultovať. Predsa sa človek nemôže zodpovedne starať o svoje zdravie v podmienkach nevedomosti.

Na naše prekvapenie nás v ordinácii privítal „náš" pán doktor. Zo srdca nám spadol kameň a vedeli sme, že dnes bude dobrý deň.  Ranu starostlivo prezrel a skonštatoval že to vyzerá celkom fajn. Len to treba naďalej udržovať v čistote a dezinfikovať. V podávaní informácií pokračoval a ja som si v mysli odškrtávala všetky pripravené otázky.  Keďže na kontrolu stačilo prísť tak o dva, alebo tri dni, doktor nám odporučil  dezinfekčný roztok, ktorým máme ranu preplachovať. K sprchovaniu sa nevyjadril pozitívne, odporúčal ho iba po stolici v prípade nutnosti. Mne to bolo hneď jasnejšie, keďže pri sušení rany po sprche som vždy mala dojem, že tým pár dňovým stehom nerobíme práve láskavosť. Ale do tohto momentu som to považovala iba za svoj laický pohľad....

 

Pán doktor sa s nami rozlúčil opätovným konštatovaním, že rana vyzerá dobre a že za krátku dobu bude možné dávať do nej akúsi riasu, ktorá podporí rast nového tkaniva. Lúčil sa s nami s úsmevom na tvári a hoci aj my sme sa usmievali, vo vnútri sme cítili pohoršenie nad prístupom zvyšných dvoch lekárov. Odchádzali sme v presvedčení, že pri ďalšej návšteve najprv od sestričky na chodbe zistíme kto ordinuje a až následne sa rozhodneme, či vstúpime.  Nikto predsa nechce byť pokusným králikom svojich laických vedomostí a útržkovitých informácií od lekára, ktorý je okrem iného ešte aj skúpy na slovo...

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?